Psychiater Allen Frances, ktorý pracoval na štvrtom vydaní diagnostického a štatistického manuálu duševných chorôb (DSM IV, ekvivalent k európskej MKCH-10 Kapitola V, Medzinárodnej klasifikácii chorôb, kapitola Duševné poruchy a poruchy správania) ako hlavný editor, a ktorý vydal knihu o duševných chorobách sa priznal, že „neexistuje definícia duševnej choroby. Je to všetko hlúposť. Chcem tým povedať, že sa nedá definovať.“

Potom ako Allen Frances zistil, že vďaka novo vymysleným psychiatrickým diagnózam sa čoraz viac detí dostáva do rúk psychiatrom, ktorí ich nálepkujú diagnózami, ktoré sú bez vedeckých dôkazov, sa rozhodol bojovať proti súčasným pokusom vydať piate vydanie Diagnostického a štatistického manuálu Americkej psychiatrickej asociácie (DSM-5), podľa ktorého si môže psychiater účtovať za svoje služby, pretože akonáhle určí pacientovi diagnózu, poisťovňa preplatí náklady na liečbu.

„Urobili sme strašné chyby, ktoré mali katastrofálne následky“, povedal Allen. Diagnózy ako autizmus, porucha pozornosti s hyperaktivitou, bipolárna porucha, sa začali „predávať“ ako cukríky a spustila sa epidémia duševných chorôb a predpisovania psychiatrických liekov, čiže toxických legálnych drog, ktoré ničia mozgové bunky a orgány v ľudskom tele.

Úpravy diagnóz v novom vydaní DSM-5 sú natoľko nevedecké, že samotní poprední psychiatri protestujú a obávajú sa toho, že nové vydanie vážne poškvrní dôveryhodnosť psychiatrickej profesie, ktorá už od svojich počiatkov zakladala svoj úspech na schopnosti presvedčiť vládne orgány, že má vedecké dôkazy pre svoje teórie o duševných chorobách a ich liečbe a zaradila sa medzi medicínsky odbor. Keďže ani po dlhšom „vedeckom“ pátraní nevedeli nájsť údajné „choroby“, prešli na termín „poruchy“, ktoré sú definované ako vzorce správania spojené s úzkosťou a neschopnosťou, ktoré nie sú v súlade s normálnym vývojom a kultúrou. (Uvedomte si, že pojem „normálne“ môže byť veľmi subjektívny a je rovnako vedecky nepodložený).

Príručka DSM je pre psychiatrov asi tým, čím je biblia pre kresťanov alebo čím sú zákony pre sudcov. Neustále sa rozširujúce nové diagnózy zaraďované do DSM teda zabezpečujú čoraz viac klientov a odberateľov drahých psychiatrických liekov.

Frances varuje, že nový zväzok je úplná katastrofa. Jedna z diagnóz, ktorá mala byť zaradená bol syndróm rizika psychózy (psychosis risk syndrome). Táto diagnóza by sa vzťahovala na väčšinu dospievajúcich, ktorí majú občasné zmätené myšlienky, počujú hlasy alebo majú klamlivé predstavy, ale ešte nie sú psychotickí. Po dosť hlasných protestoch sa upustilo od tejto diagnózy a nahradila ju iná s názvom oslabený syndróm psychotických symptómov (attenuated psychotic symptoms syndrome), čo je v podstate to isté. Keďže psychiater doteraz nemal diagnózu, ktorá by bola vhodná pre ešte len potenciálne psychotických pacientov, jednoducho si ju vymysleli a zaradili.

Medzi ďalšie nové „poruchy“ patrí porucha kompulzívneho jedenia, porucha kontrolovania temperamentu, porucha zhromažďovania vecí, hypersexuálna porucha, a dokonca žiaľ aj smútenie za niekým sa považuje za veľkú depresívnu poruchu.

Ale keďže psychiatri veria, že je lepšie niekoho označkovať skôr ako neskôr, vymysleli si aj preventívne pomenovania určitých príznakov správania, aby mohli do ľudí natlačiť ešte viac liekov, ktoré sa dajú zaúčtovať. Odkedy si vymysleli bipolárnu poruchu u detí, „výskyt“ bipolárnej poruchy narástol 40-násobne, čo znamená, že aj deťom mladším ako 2 roky sa začali predpisovať vysoko návykové toxické psychiatrické lieky s katastrofálnymi následkami.

V roku 2007 niekoľko vyšetrovaní ohľadom psychiatra Josepha Biedermanna, ktorý veľmi aktívne propagoval diagnostikovanie detí bipolárnou poruchou, odhalilo, že Biedermann bol platený farmaceutickým koncernom Johnson and Johnson, ktorý vyrába liek Risperdal alebo Risperidone, či Rispen. Frances je presvedčený, že nič také by sa neudialo, keby sa táto diagnóza obmedzila len na dospelých.

Ani po desaťročiach drahého výskumu v neurológii, psychiatrii a psychológii, sa psychiatrom nepodarilo jasne definovať, čo je to vlastne tá „porucha“ a pokiaľ siaha rozmedzie normálnosti. Podľa ich definícií by totižto ktokoľvek, kto by na skúšku zodpovedal jeden z ich dotazníkov, mohol byť klasifikovaný ako duševne chorý, pričom psychiater by to nevedel ani vyvrátiť, ani potvrdiť – mohol by len tápať v tme, ako to robí už desaťročia. A vlády sveta to tolerujú, finančne podporujú a ničia životy miliónov detí, ktoré by bez psychiatrickej nálepky a drog mali šancu na dôstojný plnohodnotný život.

Psychiater David Kupfer, súčasný hlavný editor pripravovaného vydania DSM-5, sa odvažuje písať v hypotetických termínoch a používať slová ako „pomohli nám porozumieť lepšie spojitosti medzi mozgom a správaním“, „štúdie o MRI (magnetická rezonancia) poskytli náhľad do obsesívnej-kompulzívnej poruchy“, „schizofrénia naznačuje genetické riziká“, „ešte len objavujúce sa dôkazy naznačujú.….“ – a tak ďalej, pričom tento manuál, ktorý „naznačuje“, „poskytuje náhľad“, je diagnostickou príručkou každého psychiatra, ktorý si účtuje za svoje služby, ktoré prepláca poisťovňa, čiže VY, platca daní. Platíte za teórie, povery a smiešne nálepkovanie a prenálepkovanie, ktoré nerobí nič iné len diskriminuje a okráda občanov o ťažko zarobené peniaze.

Na záver azda treba povedať, že nálepka ešte nikdy nikomu nezachránila život, avšak mnohým ho veľmi sťažila a pokazila. Je to láska a porozumenie blízkeho človeka, bezpečné prostredie, pomoc s nájdením zmysluplného životného cieľa a medziľudská priateľská podpora duševne slabších, ktorá pomáha navrátiť ľuďom šťastnejší a prijateľnejší život.

Ivana Oman je aktivistkou za ľudské práva a prezidentkou občianskeho združenia Občianska komisia za ľudské práva, ktorá je pobočkou medzinárodnej neziskovej organizácie Citizens Commission On Human Rights.

Použité zdroje:

1. Dr. David Kupfer „Organizing DSM-5: The new framework of mental disorders„, publikované na www.kevinmd.com

2. Gary Greenberg „Inside the Battle to Define Mental Illness„, 27.12. 2010, publikované na www.wired.com